|
|
|
|
| Reč |
|
Oficiálnou inkskou rečou bola kečuánčina. Hovoril ňou panovník aj poddaní. Slovo kečua znamená obyvateľ teplého údolia a pôvodne bolo názvom obyvateľom trávnatej krajiny Kečua.Tento výraz teda označovalo miesto, meno kmeňa i reč, dnes sa ním však nazýva iba reč. Kečuánci sídlili pôvodne v oblasti Carahuasi, v kraji s miernym adským podnebím, neďaleko hlbokej priepasti, ktorou preteká rieka Apurimac. Boli mocní už vtedy, keď sa Inkovia ešte len usilovali o uznanie v údolí Cuzka. Výbojní Čankovia však zbavili Kečuáncov moci, no čoskoro ich samých potlačili Inkovia, ktorí dobili oblasť Kečua, pohltili domácich obyvateľov a prevzali ich reč. Pôvodný jazyk Inkov dodnes nieje známý. Inka Pačakuti vyhlásil kečuánčinu po roku 1438 za štátnu reč. Každý úradník ju musel ovládať. Učitelia kečuánčiny sprevadzali inkských dobyvateľov, a tak domorodé nárečia postupne vymreli.
Čoskoro po dobytí krajiny sa Španieli pustili do zostavovania slovníka a gramatiky, no prvá učebnica vyšla až v roku 1595. Po nej nasladoval celý rad iných učebníc no najdôkladnejšiu a najúplnejšiu zostavili dvaja nemeckí lekári J. J. von Tschudi a E. W. Middendorf. Kečuánčina je veľmi melodická, čo pravdepodobne vyplíva z tej skutočnosti že takmer všetky slová majú prízvuk na predposlednej slabike. Nemá hlásky b, d, f a g, nahradzuje ich však hláskamip, t, v a h. Kečuánčina nemá členy, ale preto vo výrazných možnostiach nezaostáva za inými rečami. Množné číslo tvorí príponou "-kuna", pozná rody, prídavné mená, slovesá, zámena, predložky a príslovky. Je taká bohatá že je obdivuhodné, v akej čistej forme si ju dokázal zachovať národ ktorý nepoznal písmo.
|
|
František Baláž - 11. 10. 2002 -
|
|
|
