|
|
|
|
| Stanice Tampu |
|
Životnosť cesty určujú dva faktory: udržiavanie a možnosti odpočinku. Všetky ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Tie inkské sa nytývali tampu. Boli od seba vzdialené 4 až 6 morských míľ (19 až 28 km) boli hojne zásobené všetkým čo mohli dodať okolité oblasti. Tampu boli štátne a smelí ich používať len tí, čo cestovali na úradný príkaz. Ostatne, ani cestu nesmel nik používať bez povolenia. Boli to účelné stavby, vybudované z kamenných kvádrov alebo z nepálených tehál. Niekedy to bola jedna budova postavená na ploche 30x100 metrov, inokedy zas celý rád menších budov, z ktorých sa vychádzalo na spoločný priestor pre lamy. Udržiavanie tampu patrilo k pracovnej povinnosti obce, ktorá s ním susedila. Každe ailju zodpovedalo za dobrý stav cesty, prechádzajúcej jeho oblasťou a museli sa starať a zásobovanie tampu. Sušené potraviny- zemiaky, lamie mäso, kukurica vydržali neobmedzene dlho. V čase vojny, keď sa pri tampu zastavilo aj vyše 50 000 vojakov. Ich príchod posli vždy včas hlásili, a tak keď prišli, čakalo ich dosť jedla. Existovali rôzne druhy tampu: Kráľovské boli vyhradene pre inku a jeho úradníkov, ktorí podnikali častéinšpekčné cesty. Roku 1543 prikázala španielská vláda preskúmať starú inksku cestu. Správa Usporiadanie staníc, vzdialenosť jednej od druhej, obyčajne domorodých nosičov a povinnosti španielskych spravcov spojené s tampu. Je prvou svojho druhu na americkom kontinente a nápadne prípomína starogrécku Príručku úpravy ciest.
|
|
František Baláž - 11. 10. 2002 -
|
|
|
