|
|
|
|
| Tahuanti-suyu |
|
Všetky cesty viedli do Ríma a inské dopravné tepny sa zbiehali v Cuzku. Jeho hlavné námestie Huaica-pata, obklopené najdôležitejšími budovami bolo východiskovým bodom všetkých štátných ciest. Toto námestie určovalo hranice štyroch časti sveta suiu, z ktorých Tahuanti-suyu, oficiálný názov ríše pozostávalo. Na čele každého suiu stál miestodržiteľ apo, podriadený iba inkovi.
Prvá provincia sa volala Anti-suyu. Záberala územie na východ od Ánd. Obyvatelia sa nazývali ľudia z jung- z teplého kraja. Okrem nich tam žili Indiáni nosiaci vlnené ponča a živiaci sa prevažne maniokom. Inka tu držal vojsko v stálej pohotovosti, ktoré odrážalo útoky divích kmeňov.
Druhá provincia ležiaca na západ od Cuzka sa nazývala Kunti-suyu. Zahrňovalo územie medzi medzi Cuzkom, Tichým oceánom a Limou. Okrem Inkov na tomto území žili Čankovia a Naskovia. Do Cuzka sa z tadiaľ dovážali bavlná, podzemnica olejná, sladké zemiaky, tekvica a čerstvé ryby.
Kolja-suyu tretia najväčšia provincia ležalo na juhovýchode a viedla doňho cesta z malého námestia v Cuzku, z Rimacpampa. Do Kolja-suiu patrilo uzemie na juhovýchode od Cuzka vrátane jazera Titicaca. Bola to veľmi bohatá oblasť. Ťažilo sa tu zlato, chovali sa alpaky a vikune, z Bolívii sa ťažili cín a meď, pampy dodávali pštrosie perá.
Štvrtá časť sveta Činča-suyu bola spravovaná z Rimacpampa a zaberala oblasť medzi Cuzkom a Quitom. Táto provincia sa volala podľa jazera Činčaikoča (Dnešný Junin) druhého najväčšieho jazera v Južnej Amerike. Pri ňov žil kmeň Činčaiov ktorí dlho odrážali útoky Inkov ale keď utrpeli najväčšiu porážku, stali sa vernými poddanými.
|
|
František Baláž - 11. 10. 2002 -
|
|
|
